AWOJ

Titanic bol luxusný parník spoločnosti White Star Line, ktorý stroskotal v priebehu svojej prvej plavby v noci zo 14. na 15. apríla roku 1912. Spolu s loďou zahynulo asi 1500 cestujúcich a členov posádky. Skaza Titanicu je jednou z najznámejších námorných katastrof.

Konštrukcia lode 

Titanic bol postavený v Belfaste v lodeniciach Harland & Wolff na objednávku spoločnosti White Star Line. Šéfkonštruktérom lode bol Thomas Andrews, považovaný za absolútnu špičku vo svojom odbore. Pre stavbu lode bol použitý ten najlepší materiál a najlepšia technika, aké v tej dobe existovali.

Titanic bol 269,02 metrov dlhý a 28,25 metrov široký, vážil 46 328 ton a jeho výtlak činil 52 310 ton pri maximálnom ponore (10,54 m). Predstavoval najväčšie námorné plavidlo, aké bolo do tej doby vyrobené. Jeho trup bol rozdelený na 16 vodotesných komôr a dno lode bolo zdvojené. Celkovo bol Titanic považovaný za jednu z najbezpečnejších lodí na svete, dokonca za loď nepotopiteľnú (tento názor bol prezentovaný aj v odborných časopisoch). Loď mala vydržať dokonca aj súčasné prerazenie prvých 4 vodotesných komôr, čo už bolo pri jej veľkosti dosť nepredstaviteľné. Predstavám o nepotopiteľnosti lodi odpovedala kapacita záchranných člnov, ktoré síce spĺňali podmienky stanovené zákonom, ale v porovnaní s kapacitou lode zjavne nedostačovali (celkom 20 záchranných člnov mohlo pobrať 1180 osôb).

29 parných kotlov v 6 samostatných kotolniach poháňali 2 piestové parné stroje a turbínu o registrovanom výkone 50 000 koní. Loď mala tri lodné skrutky (stredná vážila 22 ton, krajná 38 ton), maximálna rýchlosť lode sa odhadovala na 24-25 uzlov (Titanic sa ňou nikdy neplavil). Dym z kotlov bol odvádzaný do troch pravých komínov. Okrem nich existoval ešte falošný komín na korme slúžiaci ako hlavný vývod (ventilácia) a komín kuchyne.

Úlohou Titanicu bol prevoz cestujúcich (kapacita činila niečo cez 3000 cestujúcich, bol tu aj priestor pre obmedzený počet kočiarov a automobilov a žeriav, ktorý by ich naložil) a pošty medzi Európou a Severnou Amerikou, na trase ktorej mal konkurovať obrovským parníkom spoločností Cunard Line, Mauretanii a Lusitanii. Obsluhu lode zaisťovalo 900 členov posádky.

Priestory pre cestujúcich boli rozdelené na tri triedy, na horných palubách sa nachádzala prvá trieda a luxusné priestory pre ich zábavu (reštaurácie, tanečná sála, vyhliadková paluba, ...), tretia trieda sa nachádzala dole. Cestujúci mohli (za nemalý poplatok) využiť k odoslaniu svojej korešpondencie jednu z najvýkonnejších rádiostaníc, aká kedy bola na námorné plavidlo inštalovaná. Vďaka nej tiež mohli byť vydávané lodné noviny.

Spustenie na vodu a kontroly bezpečnosti 

Trup lode bol spustený na vodu 31. mája 1911, 2. apríla 1912 prešiel úspešne skúškami a kontrolami. 3. apríla v Southamptone uskutočnil na lodi inšpekciu hlavný inšpektor ministerstva obchodu, a ani on na lodi nezaregistroval žiadne bezpečnostné nedostatky.

Prvá plavba 

12. apríla vyplával Titanic na svoju prvú plavbu na trase Southampton - New York. Na palube mal 2227 osôb, z toho 337 cestujúcich v prvej triede. Okrem iných sa na palube nachádzali generálny riaditeľ spoločnosti White Star Line a šéfkonštruktér lode. Lodi velil šesťdesiatročný kapitán Edward J. Smith, komodor flotily White Star Line, ktorý predtým slúžil na Olympicu (sesterská loď Titanicu). K dispozícii mal 7 dôstojníkov (vrchný dôstojník Wilde a 1.-6. dôstojník).

V priebehu plavby dostal Titanic niekoľko varovaní ohľadom ľadových krýh, ktoré sa objavovali nezvyčajne ďaleko na juhu. Obsluha rádiostanice však bola natoľko preťažená, že odovzdala kapitánovi a dôstojníkom iba časť z týchto správ, napriek tomu je zrejmé, že kapitán aj dôstojníci si boli dostatočne vedomí rizika stretnutia s kryhami. Napriek tomu sa však Titanic plavil ďalej rýchlosťou 21 uzlov, čo ukazuje na značné sebavedomie kapitána (alebo veľký tlak, ktorému bol vystavený od generálneho riaditeľa spoločnosti).

Stroskotanie

14. apríla o 23:39 spozoroval námorník Frederick Fleet, ktorý hliadkoval vo vraňom hniezde, kryhu bezprostredne pred loďou a informoval o nej kapitánsky mostík. Prvý dôstojník Murdoch sa dopustil chyby, keď vydal osudný rozkaz: „Celkom vľavo! Plnou silou späť!!“

Pokusy s Olympikom ukázali, že zrážku nebolo možné odvrátiť. Titanic mohol prežiť iba vtedy, pokiaľ by narazil do ľadovca priamo, prípadne keby sa o ľad otrel trocha menej dôrazne. Je pochopiteľné, prečo prvý dôstojník nemal v úmysle nabehnúť s loďou na ľadovec, ale jeho rozkaz nebol optimálny ani pokiaľ ide o úhybný manéver. Titanic pri svojej tonáži a veľkosti reagoval na kormidlo relatívne pomaly. Plný spätný chod skrutiek navyše účinok kormidla ešte mierne tlmil, pretože parná turbína poháňajúca strednú skrutku nebola konštruovaná na spätný chod a preto sa pri spätnom chode úplne zastavila. Lepšie by bolo ponechať skrutky v plnom chode vpred, prípadne dať spätný chod iba pri ľavej skrutke - za týchto okolností by Titanic uhol o troška viac a možno by potom prežil, hoci nepochybne ťažko poškodený. Takto bol jeho osud spečatený.

Parník narazil na kryhu pravým bokom lode a tá rozorvala jeho trup tesne nad dvojitým dnom v dĺžke 100 metrov, čo znamenalo, že bolo prerazených prvých 6 vodotesných komôr. Keďže prepážky neboli vodotesne napojené na paluby a samotné paluby taktiež neboli vodotesné, bolo jasné, čo sa stane: zatopená prova sa bude ponárať do vody, až sa predné komory zaplnia a ponoria natoľko, že sa voda preleje cez hranu vodotesnej prepážky číslo 6 do siedmej komory. A potom do ôsmej, deviatej…

O 00:05 kapitán lode po prehliadke podpalubia a konzultácii so šéfkonštruktérom, ktorý dal lodi hodinu, maximálne hodinu a pol života, nariadil spustiť záchranné člny a o desať minút neskôr vyslal radista Phillips do éteru prvý signál CQD. Kapitán i Andrews sa zhodli na tom, že je potrebné zabrániť panike - loď mala miesto v člnoch len pre zhruba polovicu osôb na palube (a to len preto, že nebola plná ani na 50%). Všetci cestujúci dostali záchranné vesty, ale to nemalo veľký význam. V ľadovej vode severného Atlantiku mohli netrénovaní ľudia prežiť asi 5-10 minút a aj najodolnejší jedinci nemohli podchladeniu odolávať dlhšie ako dvadsať minút.

Osud si s loďou kruto zažartoval. Neďaleko Titanicu sa nachádzala minimálne jedna loď s rádiostanicou, ktorá k nemu mohla doraziť ešte pred potopením - parník Californian kapitána Stanleyho Lorda. Na jej palube však bol iba jediný radista, ktorý vypol aparatúru a šiel spať len niekoľko minút predtým, než Titanic narazil na kryhu. Volanie o pomoc teda zachytili iba lode, ktoré nemali šancu doraziť k miestu stroskotania včas na záchranu ľudí, ktorí sa nezmestia do záchranných člnov. Najbližšie sa nachádzala loď Carpathia kapitána Arthura A. Rostrona. Ten si bol dobre vedomý toho, čo čaká cestujúcich v ľadovej vode a urobil všetko preto, aby dorazil čo najskôr, za čo si vyslúžil ako pochvalu, tak aj odsúdenie pre podstúpenie prílišného rizika (hoci toho bolo podstatne menej), pretože s loďou, ktorej maximálna rýchlosť mala byť 14 uzlov, prekľučkoval ľadovým poľom a medzi kryhami rýchlosťou minimálne o 3 uzly vyššou.

Okrem volania o pomoc tu bol ešte jeden aspekt - neznáma loď nachádzajúca sa asi 10 míľ od Titanicu, pravdepodobne stála cez noc v ľadovom poli. Nezareagovala však na signály Morseovej lampy ani na signálne rakety (ktoré však nemali tu správnu farbu). Táto loď predstavuje dodnes záhadu. V priebehu neskoršieho vyšetrovania došla britská komisia k záveru, že sa jednalo o Californian a obvinila kapitána Lorda a jeho dôstojníkov z hrubého pochybenia. Kapitán Lord to odmietal a po celý zvyšok života sa pokúšal očistiť svoje meno od odsúdenia, ktoré mu zničilo kariéru.

Odmietal, že by loď, ktorú on a jeho dôstojníci videli z mostíka, bol Titanic, podľa nich sa medzi Californianom a Titanicom nachádzala tretia loď, ktorú videli obe a ktorá odplávala ešte predtým, než sa Titanic potopil. Taktiež zdôrazňoval, že rakety (navyše podľa neho i službukonajúcich dôstojníkov vystreľované ďaleko za loďou) mali bielu farbu, nie červenú, ktorá bola určená pre núdzové signály. Treba povedať, že napriek tomu, že neexistujú priame dôkazy pre jeho obhajobu, dá sa považovať za pravdepodobnejší scenár, než bol ten, ku ktorému došla vyšetrovacia komisia. Každopádne ale možno považovať za chybu, že kapitán Lord nedal zobudiť radistu a neprikázal mu zistiť, čo sa v okolí deje.

Spustenie člnov sa na Titanicu neobišlo bez problémov - okrem niekoľkých technických problémov, ktoré sa nakoniec nepodarilo prekonať, boli navyše spustené na hladinu nie úplne naplnené. Predpokladalo sa, že budú doplnené ženami z nižších palúb, alebo že po potopení lode pozbierajú časť stroskotancov, ale prvé nádeje sa nenaplnili a kapitánov rozkaz zostať blízko lode, člny (tie ktoré ho zaregistrovali) ignorovali pre obavu z víru. Pre nedostatok času, výcviku posádky a zvyšujúci sa náklon lode sa nepodarilo včas spustiť skladacie člny. Zachránilo sa tak 705 cestujúcich a členov posádky.

O 2:05 kapitán Smith osobne navštívil radistov, aby im oznámil, že už urobili všetko, čo mohli a nariadil im opustiť kabínu a pokúsiť sa o záchranu. To isté zopakoval svojím dôstojníkom a všetkým členom posádky, ktorých stretol. O štvrť hodiny loď zmizla pod hladinou.

Obete 

Všetci stroskotanci, ktorí prežili, boli zozbieraní loďou Carpathia, ktorá sa doplavila na miesto nešťastia približne 2 hodiny potom, ako Titanic zmizol pod hladinou.

Medzi 1 522 obeťami katastrofy boli kapitán lode, vrchný dôstojník a prvý dôstojník. Ďalej šéfkonštruktér lode so svojimi 8 spolupracovníkmi z lodenice, vrchný strojmajster so všetkými strojníkmi a ďalší členovia posádky. Zomrela väčšina z 57 milionárov cestujúcich prvou triedou, vrátane multimilionárov J. Jacoba Astora, B. Guggenheima, manželov Strausovych a stovky ďalších cestujúcich.

Vyšetrovanie stroskotania 

Britský výbor pre obchod vytvoril špeciálnu vyšetrovaciu komisiu pod vedením lorda Merseyho, ktorá podrobne prešetrila celú udalosť. Na základe všetkých dostupných dát a spracovania výpovedí 283 pasažierov vydal súbornú hodnotiacu správu.

Vrak lode 

Krátko po potopení lode sa objavili prvé nápady na nájdenie lode a vyzdvihnutie jej trupu, ale keďže hĺbka v danej oblasti sa pohybuje okolo 4 kilometrov, muselo sa od týchto plánov upustiť, pretože neboli s vtedajšou technikou realizovateľné.

Prvý vážny pokus o nájdenie vraku Titanicu podnikol texaský naftár a multimilionár Jack Grimm v júli 1980, neuspel však ani vtedy, ani v žiadnom z dvoch ďalších pokusov. Nasledoval ho Rober D. Ballard, ktorého expedícia objavila prvé trosky 1. septembra 1985. Najväčší objav predstavoval lodný kotol. O deň neskôr bola nájdená predná časť trupu (dokázalo sa tak, že mali pravdu tie svedectvá, ktoré boli vyšetrovacou komisiou odmietnuté a ktoré tvrdili, že trup lode sa krátko pred potopením rozlomil na dve časti) Neskôr bola nájdená aj korma ležiaca 650 metrov od provy.

Keďže prova bola zaborená v bahne, nebolo možné preskúmať celú trhlinu, napriek tomu od tretej prepážky ďalej, kde bola inkriminovaná časť trupu prístupná, bolo zaznamenané rozsiahle poškodenie zjavne súvisiace s nárazom na kryhu. Nešlo o celistvú trhlinu, ale o vytrhané nity a rozostúpenie a poprehýbanie oceľových plátov tvoriacich trup.

Experti došli k názoru, že vrak sa nedá vytiahnuť, korózia ho už podľa nich musela narušiť natoľko, že by sa pri pokuse o jeho vytiahnutie rozpadol na kusy.

Neskôr bol vrak navštívený ešte niekoľkokrát, v roku 1987 z neho francúzska výprava vytiahla niekoľko sto predmetov, čo sa stretlo s hlbokým nesúhlasom najmä americkej a britskej verejnosti, stále žijúcich účastníkov katastrofy a príbuzných obetí. Francúzska expedícia bola označená za vykrádačov hrobov a boli vznesené požiadavky, aby bol Titanic oficiálne prehlásený za hrob a pamätník nešťastia, to sa však nepodarilo naplniť, keďže leží v medzinárodných vodách a nemá majiteľa. Kongres Spojených štátov amerických v roku 1987 schválil zákon, ktorý zakazuje predaj a vystavovanie predmetov vytiahnutých z Titanicu na území USA a vyzval k rešpektovaniu vraku ako medzinárodného pamätníka a hrobu 1500 ľudí.

Neskoršie analýzy ocele dokázali príliš vysoký obsah síry a fosforu v oceli plášťa lode^[1]. Fosfor uľahčuje praskanie ocele a síra zase tvorbu sulfidových zŕn, ktoré spôsobujú šírenie trhlín. Mangánu, ktorý eliminuje vplyv síry a podporuje nekrehnutie pri nízkych teplotách, bolo v oceli asi 50× menej ako predpisuje norma pre nekrehnúce ocele^{[chýba citácia]}. Oceľ Titanicu bola údajne k tomu ešte aj neupokojená, čo môže spôsobiť skrehnutie dokonca aj pri bežných prevádzkových teplotách. Oceľové pláty boli vyrobené vo Vítkovických železiarňach v bývalom Rakúsko-Uhorsku (dnešnom Česku)^{[chýba citácia]}.

Poslední pamätníci 

7. mája 2006 oznámila tlačová agentúra Associated Press, že zomrel posledný americký občan, ktorý prežil stroskotanie lode. Bola ňou Lillian Gertrud Asplundová, ktorá mala v čase stroskotania päť rokov. Zomrela v spánku 6. mája 2006 v meste Worcester, vo svojom dome, vo veku 99 rokov.

Lillian mala v čase stroskotania lode päť rokov. Stroskotanie prežila ona, matka a trojročný brat Felix, o život prišli jej otec a traja bratia.

Filmy 

Prvé filmové spracovanie katastrofy (v podobe nemého filmu) sa objavilo už niekoľko mesiacov po katastrofe, v jednej z hlavných úloh sa objavila herečka, ktorá katastrofu prežila.

Nasledovali ďalšie filmy:

• Atlantik (1929)
• Titanic (1953, Oscar za scenár)
• Night to Remember (1958)
• Skaza Titanicu (1958)
• S.O.S. Titanic (1979)
• Vytiahnutie Titanicu (1980)
• Titanica (94 minutový dokument so zábermi z vraku)
• Titanic (1996)
• Titanic (1997, veľkofilm, 11 Oscarov)